Stanislav Melek a jeho štíty tatranské

Protagonista a propagátor skialpinizmu na Slovensku a slovenských podmienok pre tento šport v zahraničí, iniciátor a organizátor prvých pretekov v skialpinizme na Slovensku (1977)

Krásne, prekrásne sú štíty tatranské… každý tam nájde svoj tichý kút a miesto svojich snov…

Poznáte to?  Tak jeden z mnohych ľudí, ktorí si tam našli veľa tichých kútov, o ktorých neraz v práci sníval a plánoval tam podniknúť rôzne túry a výstupy je aj Stano Melek – autor piesne Krásna zem, z ktorej je úvodný citát.

Propagátor skialpinizmu na Slovensku a v zahraničí, organizátor prvých pretekov v skialpinizme na Slovensku (v r.1977). 18 rokov organizoval preteky na Ďumbieri a často spolupracoval i inde (Malá a Veľká Fatra, Žiarska dolina, Kojšova hoľa, „Skialpmaratón Donovaly – Čertovica“ (1992-94). Je inštruktorom horolezectva a skialpinizmu (HŠ JAMES a Encián) – autor prvej metodickej publikácie pre skialpinizmus.

Realizuje horolezecké výstupy a extrémne zjazdy vo V.Tatrách od r.1970 doteraz; skialpinistické prechody sedlami Vysokých a Západných tatier; od r.1978 – horolezecké a skialpinistické túry  v Alpách; Expedície na Kavkaz (1985), Pamir; Západný Ťan-Shane, Nepál.

Do r. 2008 aktívny muzikant – husle, gitara mandolína; spoluautor piesne „Krásna zem“.

Stanislav Melek

FOTO: Respondent


So Stanom sme sa zhovárali 12.11.2012. Okrem krásnych fotografií zo svojho archívu nám Stano poskytol i nahrávku piesne „Krásna zem“, ktorú sme si dovolili zverejniť. Stano sa prezentoval i na našom prvom stretnutí, ktoré iniciovali Naše hory, ako jeden z prvých a mimoriadne veci znalých a konštruktívnych diskutujúcich (pozri Beseda Nšich hôr…). Príspevok je autorizovaný.


Ako si sa dostal k horolezectvu a skialpinizmu?

Úplne prirodzeným spôsobom. Prechodom od výkonnostnej turistiky cez vysokohorskú turistiku k horolezectvu. Stačila jedna nádherná horolezecká túra, ktorá ma presvedčila o tom, že je to perfektný šport na to, aby som to skúsil. A prirodzene sa k tomu viazal skialpinizmus, lebo v zime sme chodievali nie len na bežkách, ale aj na zjazdových lyžiach. Napriek tomu, že sme nemali stúpacie pásy a viazanie, nič nám nebránilo, aby sme si ako horolezci dali lyže na chrbát a vyšliapali kopec. Počkali sme, kým sa sneh trocha roztopí a lyžovalo sa dolu.

Čo viac preferuješ: horolezectvo, alebo skialpinizmus?

V zime jednoznačne skialpinizmus… predsa len to horolezectvo je už vzhľadom na môj vek dosť ťažké v zime robiť, ale v lete sa nevyhýbam horolezeckým túram.  A zájdeme okrem našich hôr aj sem tam do Álp, kde máme veľa nesplnených snov, ktoré je načase realizovať.

Kam rád chodievaš u nás?

Často sme s deťmi chodievali voľakedy na Chatu pod Ďumbierom, kde sme sa cítili ako doma. Dnes je to najčastejšie Chata pod Rysmi. Pod nosom máme Krížnu, ktorá je po zaniknutí lanovky eldorádom skialpinistov, kde medzi Tureckou a vrcholom Krížnej je výškový rozdiel tisíc metrov… Dá sa tam dobre  stúpať na lyžiach hore, je tam prakticky približne päťkilometrový zjazdový úsek. Krížna má to svoje kúzlo v zime i v lete.  Najčastejšie teda navštevujem Nízke a vysoké Tatry, Veľkú Fatru ale aj Kremnické vrchy, kde využívame hlavne januárové podmienky pre jazdu v hlbokom prašane.

Napadá mi v tejto súvislosti ďalšia otázka.  Ako vidíš možnosť užívania si prírody človekom v Tatrách? Ako je to v zime a ako v lete?

Ľudia chápu národné parky vo všeobecnosti ako obmedzujúceho strašiaka – tak, že „tam už je kadečo zakázané, a vždy sa niekto pozerá, čo zle urobíme a dostaneme pokutu“. Naopak, mimo národného parku si potom myslia, že všetko je dovolené a všetko sa smie. O prírodu sa však treba starať komplexne: sú veci, ktoré v prírode nie je vhodné robiť, či ide o národný park, alebo nie.

Ak sa teda pozeráme na národný park s tým, že je to unikátne prostredie, ktoré si potrebujeme nejakým spôsobom vážiť a chceme sa tam pravidelne pohybovať, tak prirodzene musíme pristúpiť na nejaké obmedzenia, aby sme nepoškodzovali priestor, v ktorom sa pohybujeme. To sa týka akejkoľvek činnosti, ktorú tam vykonávame.

Človek, ktorý má prírodu rád, chodí do prírody s tým, že sa tam chce vrátiť ako do čistého, nezdevastovaného, krásneho prostredia. Tak si vo svojom vlastnom záujme prírodu váži, obdivuje ju, nemá záujem ju poškodzovať. To platí o lete aj zime. A mala by byť prístupná pre všetkých rovnako.

Ako vnímaš obmedzenia, ktoré určuje pre turistov v Tatrách legislatíva?

Dá sa povedať, že mňa ako horolezca, tieto veci nejakým zvláštnym spôsobom neobmedzujú. Pravda, je tu jediná oblasť (smiech), ktorá sa nedá dodržať, a to je čas nástupu a návratu z túry. Keby sme to chceli dodržať, tak neurobíme žiadnu náročnejšiu túru, lebo sa to jednoducho nedá zvládnuť. A je to dosť nezmyselné nariadenie, lebo ak chce človek zažiť najkrajšie časti dňa v prírode, kedy sa príroda najviac mení, tak je to práve v čase východu a západu slnka. Vtedy prináša príroda človeku neskutočne nádherné zážitky. Diametrálne iný je prípad skialpinizmu, kde zatiaľ nevieme nájsť obojstranne výhodný stav vykonávania tohto odvetvia horolezectva.

Ako vnímaš sezónne uzávery, keď vlastne od teraz, od 1.novembra až do júna je celý priestor, s výnimkou pár ciest, zatvorený?

Zakazovať človeku v tomto období, ak je pekný deň, ísť do prírody je priam zasahovanie do základných ľudských práv.  Vnímam to ako vec, ktorá by nemala existovať. Často krát  sú podmienky na túru výhodnejšie (aj z pohľadu ochrany prírody aj z pohľadu zážitku, aj z pohľadu bezpečnosti pohybu) ako v období kedy sa „môže“.  Takže je tu obrovská dilema pre mnohých ľudí, ktorí vidia že je krásny deň a nemôžu ísť na túru.

Vidíš tam nejaký vážny dôvod z hľadiska ochrany prírody?

Príroda si sama zariadi svojimi podmienkami vstup do jednotlivých oblastí – formou počasia poskytuje človeku len isté možnosti. Veď sa stáva aj v lete, že príde búrka a vietor – prívalové dažde s kamennými lavínami, niekedy sneh … a chodníky sú otvorené… Napriek tomu, že napr. chodníky sú premočené, ľahko prichádza k ich poškodzovaniu, chodí sa tam, lebo sa vie, že o mesiac, dva sa tam už nebude dať ísť. Na druhej strane, koncom jari, keď ešte platí sezónna uzávera, sú chodníky často zamrznuté, nepremočené, alebo tvrdé a človek tam ísť nemôže, lebo je ešte zakázané. Podobne to môže byť v novembri napr. vlani bolo dlho inverzné krásne počasie.

Čo sa týka fauny, zrejme sa kamzíky nepôjdu páriť práve na chodníky, kde prechádzajú v lete tisícky ľudí. A tam, kde sa budú páriť, pozorný návštevník nepôjde, skôr si myslím, že ani nemá šancu ich pri tom sledovať. V Červenej dolinke sme sa stretli niekoľko krát s tým, že pri lezení – hlavne na Jastrabiu vežu, na Kozí štít alebo na Žeruchove veže – chodia kamzíky okolo nás, kŕmia mladé, pasú sa a nie je žiaden problém – nikto nikomu neprekáža. Toho roku, keď sme schádzali z Červenej dolinky, sme sa míňali na chodníku s pasúcimi sa tromi kamzíkmi. Obišli sme sa vo vzdialenosti asi 1,5 metra, bez náhlenia, prešiel dva metre za mňa a pásol sa ďalej. Vôbec som mu ani ja ani ďalší turisti neprekážali, vôbec neboli splašené a neutekali. Mám to nafilmované.

Používanie lyží vo vysokohorskom prostredí je datované od nepamäti. A človek nejde hneď, keď  začína so skialpinizmom, lyžovať do Zlomísk na Vysokú, alebo na Kriváň. Musí prejsť určitým vývojom – naučiť sa využívať lyže v daných podmienkach. Ľudia, ktorí tam idú, musia vedieť a poznať teóriu padania lavín, vedieť sa zorientovať a správne vyhodnotiť podmienky. Dnes nie je problém zohnať výstroj a výzbroj. Problémové môže byť správne vyhodnotiť podmienky – vývoj počasia. Ale zasa funguje tu i prirodzený strach a ľudia tam bez toho, aby vedeli, čo môžu čakať, spravidla nejdú.  Keď k tomu pripočítame vysokú fyzickú a technickú náročnosť pohybu, tak tam idú len tí, ktorí už majú voľačo za sebou. To je celkom prirodzená selekcia. Ak sa im pošťastí uvidieť kamzíka tak ho z diaľky závistlivo pozorujú a obdivujú jeho schopnosti prežitia v drsnej prírode.

Robia profesionáli (skialpinisti) v teréne často chyby?

Profesionálom nie je ten, čo sa vytiahne lanovkou na Chopok a lyžuje bez rozmýšľania ktorýkoľvek žľab. Ani ten, čo si myslí, že ak prvú noc nespadla lavína na postavený stan v lavínovej dráhe, tak nespadne ani cez druhú noc. To sú len „adrenalínoví špecialisti“ ktorí majú odvahu nič netušiacich. Najlepšie spoznám terén, ktorý chcem zlyžovať  tak, že ho vyšliapem. Ak nejakým žľabom nedokážem vyšliapať (kondícia, znalosti…) – vyliezť hore, tak je veľkou nerozvážnosťou – rizikom taký terén priamo lyžovať. V ohrozenom teréne sa vždy zdržiavam len toľko koľko je nevyhnutné, pokiaľ tam vôbec vleziem. Nič nesmie človeka prinútiť k bivakovaniu v ohrozenom priestore, inak riskuje vždy svoj život.

Žijeme dnes uponáhľanú dobu.   Často vidíme len výsledky nakrúcania propagačných šotov v krásnych oblúkoch a skokoch, jazdách. Chceme mať veľa krásnych zážitkov a čo najrýchlejšie, ale chýba seriózna príprava a skúsenosti. Tak sa stávajú chyby – aj osudné.

Ako by si porovnal podmienky pre skialpinizmus u nás a v Alpách?

V Alpách sa lyžuje dovtedy, dokiaľ to snehové podmienky dovoľujú. Samozrejme, oblasti na lyžovanie sú rozsiahlejšie. Je potrebné si často zrátať, či stihnem vyšliapať tam, odkiaľ chcem lyžovať dolu, aby som sa stihol včas vrátiť. Plánovanie túry je náročnejšie.

U nás je to jednoduchšie, lebo trénovaný človek dokáže v podstate z Cesty slobody vyšliapať na Slavkovský štít, spustiť sa a o druhej po obede byť nazad. Naše hory sú jedinečné v tom, že tie doliny sú veľmi úzke a podmienky na túry sú úplne iné ako v Alpách. U nás človek má steny „na dotyk“, viac ich precíti, viac ich vníma. Musí ale prekonávať strmšie a niekedy ľadové úseky. Keď sa lyžuje cez sedlá, tie sú dosť strmé. Musí vedieť, kedy a ako ich zlyžovať, sneh je v každej doline v tom istom čase iný. V Alpách sú podmienky na severe a juhu vyrovnanejšie, aj keď nie vždy to platí, závisí od oblasti.

Vieš si predstaviť, ako by mohla horská služba turistov informovať lepšie o počasí?

V Chamonix ak sa pozriete na informačné tabule, máte tam úplne presnú predpoveď počasia na najbližšie hodiny, či deň a viete si presne naplánovať túru. Aktualizácia je ráno a poobede cca o 14:00 U nás máme len všeobecnú predpoveď pre jednotlivé horstvá, ktorá sa zásadne nelíši od tej pre celé územie Slovenska. Často je napr. inverzia o ktorej vie len ten, kto je v teréne, alebo si zavolá priamo napr. na Lomnický štít. Aktualizácia v priebehu dňa nie je. Stav lavínového ohrozenia je dávaný na internet až o 9:00 čo je pre túru v ten deň veľmi neskoro! V tom čase už treba byť hlboko v doline či polovici výstupu, takže je použiteľná až ako vstup na ďalší deň.

Som  presvedčený, že keď máme medzinárodné letisko v Poprade, meteo stanicu na Lomnickom štíte, tak vieme urobiť podrobnejšiu predpoveď počasia špeciálne pre Nízke, Vysoké i Západné Tatry. HZS má možnosti ako sa dostať k lepším podkladom pre kvalitnejšiu predpoveď. Umiestnené kamery HZS SLP (žiaľ, nie vždy fungujú ) nepostačujú na úplnú aktuálnu informáciu.

A ešte jedna vec – nie je to tak dávno, možno 15-20 rokov – každá horská chata hlásila vysielačkou každé ráno o pol siedmej horskej službe, aké sú tam podmienky. Dnes to nerobia…

A čo lavinózne svahy? V lepších strediskách býva označené, že tie a tie svahy sú lavinózne…

Na Slovensku voľakedy existovala oficiálne vydaná mapa lavínových dráh. Dnes existuje digitálna mapa a je možné si ju cestou www.hiking.sk (www.hory.sk) otvoriť. Je to ale len základná orientácia. Stredisko lavínovej prevencie vydáva pre každý deň aktuálny stupeň ohrozenia s vývojovou tendenciou. Podstatne dôležitejšie je sledovanie vývoja podmienok a počasia najmenej 3-7 dní pred túrou do konkrétneho pohoria. Po príchode na konkrétne miesto je opätovne potrebné situáciu overovať podľa skutočnosti a tomu podriadiť trasu a priebeh túry.

Ako by si porovnal poľskú a slovenskú stranu tatier?

Poľská strana je v rozvoju horských športov prístupnejšia ako naša. Tam ľudia jednoducho nedovolili, aby ich niekto vyháňal z národného parku a správa národného parku si jednoducho nedovolí sezónne uzatvoriť celú oblasť, pretože by im to ľudia nedovolili.  Majú podstatne kvalitnejšie urobené chodníky ako u nás… Chodí tam oveľa viac ľudí po chodníkoch a zásadnú devastáciu nevidieť. Posledné leto strhla kamenná lavína chodník na Rysy z poľskej strany. Behom dvoch týždňov bol urobený nový chodník. U nás bol jeden z mostíkov za Obrovským vodopádom na hlavnej magistrále v štádiu rozpadu dva roky, prejsť po ňom bolo otázkou odvahy. Opravili ho na jar t.r. s výhovorkou na prelomenie pod ťarchou snehu. Výnimkou je Kasprow vrch, kam sa ľudia vyvezú lanovkou. Priestor je potom prehustený a pôdny zvršok znehodnotený. Ale už ďalej po hrebeni či dolu na Murowaniec je chodník OK.

A prečo je to podľa teba tak?

V Poľsku chodieva do Tatier podstatne viac ľudí a chodníky musia byť dobre udržiavané kvôli priepustnosti, schodnosti, bezpečnosti. Tam sa aj platí mierny poplatok za vstup. A samozrejme, ak je dobre upravený chodník, stane sa na ňom menej úrazov, nemusí chodiť toľko záchranársky vrtuľník, ktorý najviac vadí prírode samotnej a samozrejme ochranárom.

A to isté platí pre skialpinizmus. Zimný pohyb na trasách nie je obmedzovaný, aj keď sú niektoré doliny, v ktorých vyhlasujú uzáver v konkrétnom časovom období.

Ako je to s pohybom turistov inde vo svete?

Stretávame sa s upozornením, že je to národný park, len prostredníctvom informačných tabúľ na vstupe do dolín, alebo na chatách. Samozrejme, je tam osveta, ako sa máme správať. Zakazovať niekomu ísť na ten, alebo onen kopec sa tam jednoducho nenosí. Je to problém turistu, či tam pôjde, alebo nie a či sa mu stane úraz, alebo nie. Turista zodpovedá sám za seba. Má byť pripravený tak, aby túru zvládol sám. Ľudia chápu, že keď nevedia plávať, nemajú liezť do vody a ak nemajú kurz horolezectva, nepôjdu liezť.

Ako vnímaš návštevný poriadok vo Vysokých Tatrách? Sme naozaj takí nedisciplinovaní, že potrebujeme mať policajta na každom kroku?

(Smiech.) Ja by som sa skôr opýtal, prečo je tá nedisciplinovanosť? Ona vyplýva z toho, že je človek každú chvíľu konfrontovaný s rôznymi nezmyselnými zákazmi v akejkoľvek podobe a je nimi presýtený. O akej nedisciplinovanosti teda hovoríme …?

Ako vnímaš obavy ochranárov?

Prístup, aký majú k nám – návštevníkom ochranári, je neopodstatnený,  pretože oni nás považujú a priori za „škodnú“. My nie sme škodná zver. Návštevníci sú cítiaci, chápajúci ľudia, ktorí vedia, prečo do chráneného územia vstupujú s úmyslom sa tam opätovne vrátiť. My by sme vedeli a radi by sme aj spolupracovali s ochranármi v jednotlivých regiónoch. Zatiaľ o spolupráci nebolo možné ani len diskutovať. Ak vyzerá príroda tak ako vyzerá, je to aj preto, že tí čo tam chodia, ju v zásade chránia. Chodím desiatky rokov po Tatrách aj ako horolezec a skialpinista, a nevidím, že by boli napr. neznačené chodníky v horšom stave ako voľakedy. Viditeľné škody však robia prudké dažde a lavíny.

A potom je tu istá segregácia. Ak má niekto mať možnosť niekam vstúpiť, tak by tam mal mať možnosť vstúpiť ktokoľvek. A ak je niečo uzavreté, malo by to byť pre všetkých. Ak niekto jednoznačne poškodí prírodu, tak nech nesie za to dôsledky. Ohľaduplným vstupom kamkoľvek ešte nikto nič nepoškodil. Kyslé dažde, znečistené ovzdušie, ozónová diera, lejaky, prudké zvraty počasia a pod. tie predsa zasiahnu každú rezerváciu v celom rozsahu so všetkými dôsledkami. Je to síce vplyv prírody, ale podstatne zmenený ľudským faktorom.

Ako vnímaš obavy horskej služby? Zvýšil by sa enormne počet úrazov, lebo by tam zrazu všade išlo veľa ľudí?

Je to ako s morom či veľkou plochou vody. Ľudia, ktorí žijú pri mori predsa vedia, kam sa majú ísť kúpať. Ak niekomu budeme zakazovať, kam ísť nemá, úplne prirodzene tam za každú cenu bude chcieť ísť a potom dôjde k úrazu. Ak ale od malička bude chápať čo je príroda, aké skrýva krásy a nebezpečenstvá, bude úplne prirodzene chápať čo pre nás príroda znamená, nebude ju ničiť a bude si dávať pozor. Dôležitá je osveta, výchova a vzdelanie.

V Alpách každého, kto sa pohybuje mimo značkovaného chodníka, považujú za horolezca. Berú to tak, že vie, kde sa pohybuje a je príslušne na to vybavený. Je to na jeho osobnej zodpovednosti. U nás sa tento návyk ešte len buduje. Snáď.

Ako vidíš aktivity smerujúce k otvoreniu sa Tatier turistom?

Po rokoch skúseností a rozhovorov, ktoré sme mali so zástupcami TANAPu to vidím skepticky, lebo ich zaujímajú naše názory len do tej miery, či a ako by sme ich mohli ohroziť v ich postavení. K verejnosti pristupujú spôsobom, že „my sme tu na to, že o všetkom vieme a rozhodujeme a vy nás nebudete poučovať, či sa toto dá, alebo nedá takto alebo takto.“ A pritom moc majú od nás, od ľudí, ktorí sme im ju dali prostredníctvom nami volených zástupcov. A radi sa vyhovárajú na zonáciu, čo je úplne falošné…  Nečítal som nikde nijakú serióznu štúdiu o tom, že by turista, horolezec, skialpinista svojou prítomnosťou v prírode niečo úmyselne poškodzoval.

Teraz poďme do úplne inej oblasti „hôr“. Málo kto vie, že ty máš s bratom kapelu a nahrali ste pred mnohými rokmi krásnu pieseň o Tatrách, ktorá sa volá Krásna zem. Niektorí ju poznajú pod názvom Štíty tatranské… Ako vznikla?

Áno, je to tak. Ešte ju hrávame v úzkom kruhu. Pieseň sme zložili s Igorom Malinovským v rokoch 1970 – 1971. Začínali sme vtedy liezť po skalách v okolí Banskej Bystrice, zakladať horolezecký klub a samozrejme, chceli sme ísť aj do Tatier. Vybrali sme si vtedy túru na Voliu vežu, je to jedna z najkrajších túr – scenériou nádherná, a pritom je  ľahká.  Aj na  základne tohto zážitku potom vznikla pieseň, ktorú sme navzájom priebežne komponovali, vymýšľali sme slová, spievali sme si rôzne verzie až sme ju asi po pol roku – v roku 1972 – nahrali v Slovenskom rozhlase, v štúdiu v Banskej Bystrici. V roku 1974 vyhrala táto pieseň súťaž trampskej piesne v Bratislave Luna Silva. Občas sa s ňou stretneme v interpretácii úplne neznámych ľudí. Bližšie sa dozviete ešte stále na aktívnej stránke http://www.jazdci.host.sk/

Audio


Nahrávka spomínanej piesne Krásna zem.

Fotografie